Môžem povedať, že tento rok bol jedným z najlepších v mojom živote. Bol som taký šťastný, že minulý týždeň som hovoril svojim priateľom o tom, ako som vyliezol na kopec v Trstenej, Bubeník, a zakričal: "Som šťastný človek!" Musím sa priznať, že v čase, keď som sa doma rozhodoval odísť, bolo pre mňa dosť ťažké ísť do novej krajiny, novej kultúry a jazyka úplne odlišného od môjho materinského jazyka, ale na konci tohto obdobia som si uvedomil, čo by som stratil, keby som sa nerozhodol ísť. Keď som tam prišiel, stále som sa sám seba pýtal, čo tu budem rok robiť, ale ku koncu by som bol rád, keby som tam strávil ďalší rok.
“Máme radi, keď nás majú radi” a láska mi v tomto období vôbec nechýbala vďaka ľuďom, ktorých som spoznal. Prekvapila ma láskavosť a štedrosť ľudí, spôsob, akým ma privítali vo svojej komunite a vo svojich domovoch, a som za to hlboko vďačný.
Pociťoval som ich snahu pomôcť mi, aby som sa tu cítil ako doma a nič mi nechýbalo. Nezabudnem na spontánne pozvania na kávu alebo obed od ľudí z mesta, keď ma videli na ulici, a na to, že som nemohol opustiť ich domovy bez toho, aby som niečo dostal. "Máme dva bochníky chleba, jeden ti dáme. Tu sú aj čerstvé vajíčka a zajtra ťa očakávame na obed," povedala pani, ktorá ma pozvala do svojho domu. S láskou budem spomínať aj na rozhovory s ľuďmi, ktorí sa zaujímajú o môj príbeh a krajinu, na vďačných rodičov, ktorí ma zastavili na ulici, aby mi poďakovali za čas strávený s ich deťmi v škole, a na ten nezameniteľný pocit, ktorý som mal na konci dňa, keď som si uvedomil, že som prežil ten deň pre iných.
Väčšinu času som strávil v Trstenej a Námestove. Mal som možnosť pracovať so seniormi v organizácii Caritas, s deťmi v Základnej škole Rudolfa Dilonga a v organizácii V.I.A.C., kde som pomáhal organizovať projekty Erasmus.
Všetky tieto aktivity výrazne prispeli k rozvoju nových zručností a tiež som sa vďaka nim stal empatickejším človekom. Deti ma naučili pozerať sa na život jednoduchšie, tak ako ho vidia oni, a žiť ho bez obáv o zajtrajšok. Tínedžeri mi pripomenuli, aby som viac sníval. Zvyčajne, keď mi hovorili o svojich snoch a ambíciách, bol som ohromený, keď som videl, že nemajú žiadne obmedzenia. Kancelárske práce pri organizovaní Erasmus projektov mi pomohli byť zodpovednejším a lepšie si zorganizovať čas. Čo sa týka môjho pôsobenia v Caritas, bola to výzva a zároveň veľké požehnanie. Pretože som ešte nerozumel jazyku, stiahol som si aplikáciu, ktorá mi okamžite prekladala. Časom som pochopil, že seniorov treba najmä počúvať, pretože sa niekedy cítia osamelí. A pomaly, pomaly som začínal rozumieť niektorým slovám, ale aj keď som nerozumel, povedal som len "áno" alebo sa spýtal "naozaj?", len aby si boli vedomí toho, že sú počúvaní. Aj keď som už poznal príbehy, ktoré mi opakovali, boli radi, že sa o ne môžu s niekým podeliť, a ja som im túto radosť nechcel vziať. Vďaka nim sa mi podarilo zlepšiť si úroveň slovenčiny a začal som viac s ľuďmi viesť rozhovory. So seniormi som však aj tak viac komunikoval prostredníctvom podania rúk alebo objatí. Mnohí z nich trpia osamelosťou a skutočnosť, že ste tu pre nich a neustále im venujete svoj úsmev, robí veľký rozdiel.
Všimol som si, že všetci títo seniori sú vďační za každé gesto, ktoré pre nich urobíte, a chcú sa vám za to odvďačiť. Nebolo dňa, kedy som ich navštívil bez toho, aby mi niečo nedali. Vždy keď som odchádzal, musel som navštíviť takmer každú izbu a vždy mi niečo dali do batohu. Občas mi došlo miesto v batohu, tak mi dávali tašky. Bolo veľmi milé, že zakaždým, keď som odchádzal, tak sa ma pýtali, či prídem i budúci týždeň. A keď sa stalo, že som vynechal týždeň, hneď sa ma opýtali, prečo som minule neprišiel. Vtedy som si uvedomil, ako veľa pre nich znamenám.
Hovorí sa“kto dostáva, ten lepšie je, ale kto dáva, lepšie spí”. Uvedomil som si, že život, ktorý žijeme pre druhých, má skutočne zmysel. Chcel by som poďakovať Európskemu zboru solidarity za túto príležitosť, V.I.A.C. za dôveru a za hodiny slovenského jazyka, ProVobis za podporu počas tohto roka. Ďakujem aj učiteľom, ktorí boli ku mne takí pozorní a milí, a celému personálu Charitného domu v Trstenej za všetku ich lásku. Ďakujem, Slovensko, za nezabudnuteľný zážitok.
Hello everyone! I'm Angelin , I think in a year spent in Orava we saw each other many times. A year ago I came from Romania to spend a year in Slovakia as a volunteer. I have never been good at making decisions but aware that there are no coincidences and that Someone is setting things up for our good. I can say that this year was one of the best years of my life. I was so happy that last week I was telling my friends that I can climb the hill in Trstena, Bubenik and shout, ”I am a happy man!” I have to admit that at the time of making the decision to leave, it was quite hard for me to go to a new country, a new culture and a language totally different from my mother tongue, but at the end of this period I realized what I would have lost if I had not made this decision to leave. When I got there, I kept asking myself, what am I going to do for a year here, but towards the end I would have been happy to spend another year there.
We love to be loved and I didn't miss love at all during this period because of the people I met. I was surprised by the kindness and generosity of the people here, the way they welcomed me into their community and their homes and I am deeply grateful. I felt their desire to make me feel at home and not to lack anything. I won't forget the spontaneous invitations to coffee or a meal from people in town when they saw me on the street and the fact that I couldn't leave their homes without getting something. "We have two loaves of bread, one we'll give you. Here are some fresh eggs and we'll expect you for lunch tomorrow", said a lady who invited me into her house. I will also fondly remember talking to people interested in my story and country, grateful parents stopping me on the street to thank me for spending time with their children at school, and that unmistakable feeling I had at the end of the day when I realized I had lived that day for others. . Most of my activities I carried out in Trstena and Namestovo. Here I had the opportunity to work with the elderly in the Caritas organization, with children in the Dilong School and in the V.I.A.C organization, where I helped to organize Erasmus projects.
All these activities have contributed enormously in developing new skills and becoming a more empathetic person. The children taught me to look at life more simply, as they see it, and to live without worrying about tomorrow. Teenagers have reminded me to dream more. Usually, when they told me about their dreams and aspirations, I was amazed to see they had no limits. The office work to organize Erasmus projects helped me to be more responsible and to organize my time better. As for my time in Charitas, it was a challenge and at the same time a great blessing. Because I didn't understand the language I downloaded an app that translated instantly. With time, I understood that older people need to be listened to because sometimes they feel lonely. And slowly, slowly I started to understand some words, but even if I didn't understand, I would say "yes" or ask "really?" just so that they are aware that they are being listened to. Even though I already knew the stories they were repeating to me , they felt happy to share them with someone and I didn't want to take that joy away from them. Thanks to them I managed to improve my level of Slovak and start having conversations. However with them I communicated more through handshakes or hugs. Many of them suffer from loneliness and the fact that you are there for them and give them your smile all the time makes a big difference. I have noticed that all seniors are grateful for every gesture you do for them and want to repay you for it. There isn't a date without them giving me something. When I left, I had to visit almost every room and they would put something in my backpack. Sometimes I would run out of room in the backpack and add to the bags. I liked the fact that each time they asked me if I would come next week. And if I missed a week, when they saw me they would ask me why I didn't come. That's when I realized how much I meant to them.
They say that he who receives eats better, but he who gives sleeps better. I realized that a life lived for others is truly meaningful. I would like to thank the European Solidarity Corps for this opportunity, V.I.A.C. for trusting me and for the Slovak language lessons, ProVobis for the support during this year. I also thank the teachers who were so attentive and kind to me and all the staff of the Caritas house in Trstena for all their love. Thank you Slovakia for an unforgettable experience.
